Doba je rýchla a kladie na ľudí vysoké nároky. Nestíhame oddychovať, rozprávať sa, všímať si jeden druhého. A to nie je dobre. Ak ľudia majú problém s duševným zdravím, hanbia sa za to a taja to. Až dve tretiny tých, ktorí by mali dostať pomoc, sa neliečia. Pritom duševné poruchy sú dnes liečiteľné. Preto nezostaňme ľahostajní k druhým a zaujímajme sa o duševné zdravie.

Každý z nás je jeden celok – máme telo aj dušu. Aby sme dobre fungovali, musíme sa o seba starať. Ak sa o seba staráme so záujmom, odrazí sa to na našom zdraví. Od skorého detstva sa učíme správne starať o svoje telo. Ale ako sa staráme o zdravie svojej duše? Čo máme urobiť, ak sa cítime v psychickej nepohode? Kde a kto nás to naučí? Poznáme odpovede na tieto otázky? Máme záujem ich poznať?

Výsledkom nezáujmu o problematiku duševného zdravia je neopodstatnený strach a pretrvávanie negatívnych stereotypov. Tie sú často najväčšou prekážkou efektívnej liečby, ale aj integrácie chorých do spoločnosti. Skreslený obraz duševných porúch prehlbuje priepasť medzi tými, ktorí potrebujú pomoc a tými, ktorí ju môžu poskytnúť. Zaujímajme sa. Nikdy nevieme, kedy sa to bude týkať aj nás alebo našich najližších.

Nielen my sami sa o svoje duševné zdravie nestaráme. Nezaujímajú sa ani tí, ktorí to majú ako svoju povinnosť. Prevencia duševných porúch prakticky neexistuje, informovanie o nich je nedostatočné. Na starostlivosť o duševné zdravie sa v porovnaní s telesným vynakladá neprimerane málo prostriedkov. Je zastaraná a nedostatočná. Duševné choroby sú neviditeľné. Ale to nie je dôvod, aby sa kompetentní tvárili, že neexistujú.